Výsledok pomsty - mikropoviedka

Autor: Marek Brenišin | 2.10.2013 o 18:35 | (upravené 2.10.2013 o 18:46) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  156x

Nemohol odpustiť. Toto bolo priveľa. Dotkli sa jeho pýchy a ešte aj odmietali pripustiť, že urobili chybu. Ostávalo mu jediné riešenie. Exemplárny trest. So všetkou pompou.

Bolo to už tri dni, čo karavána s nakazenými odišla do Cidicia. Chcel to mesto vytrestať za to, že jeden z neho mu ukradol jeho lásku. Jeho pýcha zatemnila zdravý rozum a on sa rozhodoval vášňou. Posol ho už čakal.

„Tak?" spýtal sa Kamar netrpezlivo.

„Všetko vyšlo," odvetil posol, „uverili, že sme z mesta Adar-Gad a že sme s nimi prišli obchodovať. Nakazených žobrákov sme bez väčších starostí umiestnili na strategické miesta."

„Ak je to tak, prvé známky nákazy by sa mali objaviť za pár dní," prisvedčil.

Posol prikývol a dodal: „Chce s vami hovoriť."

„Kto?"

„Ona."

Zaškrípal zubami a len s dávkou sebaovládania privolil. Dievča vošlo dnu.

„Nuž, čo ťa ku mne privádza?" spýtal sa netrpezlivo.

„Prichádzam ti oznámiť, že sme vyhrali," povedala ona triumfálne, „dokonca až v Adar-Gade sa dopočuli o nás."

„Očividne ti to nedochádza," povedal on a už trochu zúril.

Neveril, že to nechápe. Nebolo v jej povahe uspokojiť sa s prvým jednoduchým vysvetlením, ktoré jej ponúkol.

„Závidíš," dodala ona pohŕdavo.

„Žiaden Adar-Gad neexistuje," začal s vysvetľovaním, „nastražili sme to na vás. Do týždňa celé mesto umrie. Už som prikázal karanténu."

„Daj už s tým pokoj!" vybuchla v zúrivosti.

„A čo žobráci?" nedalo mu, „Nepribudlo vám ich nejako?"

Zamyslela sa a prešla sa po miestnosti. Zdalo sa, že nevie odpovedať, ale potom s chladnou profesionalitou prehovorila, akoby o nič nešlo.

„Cidicium prežilo ťažké časy," kývla nedbalo ramenami, „môže ich byť trošku viac. O všetkých sa ale postaráme."

Vtedy ním trhlo. Úplne zabudol na jej dobrosrdečnú povahu.

„Snáď si sa k nim nepriblížila?!"

„Ako by si ma nepoznal," pokrútila hlavou, „dobre vieš, že idem svojim ľuďom príkladom."

„Tak potom je už pre teba neskoro," dodal smutne.

Otočila sa na päte a zdalo sa mu že v jej očiach videl slzu. Prekvapenie ho doslova prikovalo k podlahe.

„Kam ideš?" spýtal sa s námahou.

„Umrieť medzi svojimi," dodala roztrasene, ale odhodlane.

Stratila sa vo dverách. Tak ho už nič neprekvapilo. Neprekvapilo ho to, že odišla. Ani jej slza v oku. Ani to, že sa tam vrátila. Čakal aj to, keď mu o týždeň poslovia doniesli správu o tom, že mesto úplne vymrelo. Do posledného obyvateľa. Z rovnováhy ho nevyviedlo dokonca ani to, keď ráno potom vstal a nenašiel vo svojom oku pre ňu jedinú slzu. Ani výčitky svedomia.

Neprekvapilo ho, ani keď na ďalší deň pozrel do zrkadla a videl, ako mu na tele vyrašili záhadné škvrny. Zaplatil za svoju pomstu. Aj s úrokmi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďte skromní! Káže občanom tadžický prezident

Perzské svadby sú výrazom materiálnej podstaty starých tradícií

BRATISLAVA

Nivy zatvoria. Pozrite si, kde vystúpite v Bratislave z autobusu

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.


Už ste čítali?