Zamyslenie sa na pobaltskú tému

Autor: Marek Brenišin | 9.6.2016 o 17:47 | (upravené 9.7.2016 o 22:57) Karma článku: 2,68 | Prečítané:  463x

Američania stavajú základne NATO v pobaltských štátoch, či NATO stavia základne USA, či vlastne si to stavajú samé štáty pod hlavičkou NATO, či ako to je? A prečo to vôbec je? Malá úvaha a obzeranie sa za históriou.

Dedičstvo ruskej výhry a nenaplnených nádejí Nemcov na Pobaltie

Všetko to začalo zmluvou v Nystade z roku 1721. Práve sa skončila vojna medzi Švédskom a cárskym Ruskom, pričom Rusi si nárokovali na švédske územia, medzi ktoré patrilo aj Estónsko. To znamenalo ďalších dvesto rokov v područí inej mocnosti, kým tento malý štátik dosiahol samostatnosť. Nebudem vás ale nudiť detailami, prejdem k podstatným veciam.

Lotyšsko a Litva v rôznych premenách sa nakoniec dostali do područia Nemecka, resp. Pruska, aby ostali súčasťou územia známeho ako Východné Prusko.

Ako ale prechádzala Európou vlna národného uvedomenia sa a osvietenstva, aj tieto tri malé národy začali volať po svojej samostatnosti a dokazovali, že majú právo na sebaurčenie jazykové, historické, aj územné.

Správna otázka je, prečo vám predstieram fakty, ktoré môžete nájsť aj na wikipedii?

Pretože aj za tieto historické skutočnosti platia pobaltské štáty svoju daň, jednak v podobe dejov v novodobej histórii, najnovšie sa k tomu pridali výhrady Ruskej federácie, aby boli malé, ich bývalé podradené republiky súčasťou aliancie, ktorá pôvodne vznikala ako obrana proti rozpínavej politike Sovietskeho zväzu. Ten padol, NATO ostalo. A tu je celé jablko sváru.

Výčitky bývalým vazalom

História sa vraj opakuje. V tomto smere ide o čistú pravdu.

V časoch "Spievajúcej revolúcie", čím sa označujú nenásilné prevraty v Estónsku, Lotyšsku a Litve, ktoré ich uvoľnili z jarma Sovietskeho zväzu v rokoch 1987-1990, obsadzovali sovietske jednotky rýchleho nasadenia kľúčové budovy v hlavných mestách týchto republík. Márne. Sila a odhodlanie obyvateľov, ktorí si túžili vládnuť sami na svojich územiach bola silnejšia a aj vďaka vľúdnejšiemu vedeniu ZSSR, na čele s Gorbačovom, dosiahli tieto štáty samostatnosť.

Vtedajší Sovietsky zväz opakovane uznal ich existenciu s tým, že to prijal bezpodmienečne a na večné časy, pričom medzinárodné zmluvy, ktoré pútali tieto krajiny k ZSSR tak strácajú platnosť.

Po poučení sa z vlastnej histórie odmietli novo formujúce sa krajiny Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ) a začali sa orientovať smerom k Európskej únii a aliancii NATO. Do oboch sa im podarilo úspešne vstúpiť a tu vyvstal ďalší problém. Pobúrené Rusko začalo protestovať, že podľa sľubov NATO sa aliancia nebude rozširovať smerom na východ.

Práve tu sa ale história opakuje. Ruská vláda sa nezmierila s tým, že jej bývalé územia vedú vlastnú politiku a jednajú s historickým nepriateľom. Tak vznikli a vznikajú protestné nóty a rôzne vyhlásenia, s väčšou či menšou podporou Kremľa. 

Rusko predstiera pozíciu alfa samca, v skutočnosti je ale len chorľavejúcim členom svorky, márne sa snažiace vydobyť si späť stratenú autoritu. Hoci je starý vlk slabý, stále dokáže uloviť slabšiu korisť. A tou v relatívnom porovnaní síl pobaltské štáty jednoznačne sú. Rusko má kapacitu na to, aby Estónsko, Lotyšsko a Litvu prevalcovalo. Slabší hľadá ochranu u silnejšieho.

Čím sa opäť dostávame k opakovaniu histórie.

Odkaz prvej svetovej vojny a oslobodzovacích ťažení

V škole nás učili, že po prvej svetovej vojne vznikli nové štáty len tak. Lusknutím prsta. V skutočnosti ešte niekoľko rokov prebiehali krvavé konflikty s cieľom vydobyť si nezávislosť. Pobaltie nebolo výnimkou.

Nakoniec síce nové štáty zvíťazili, dovolil by som si ale odcitovať znenie Tarbatskej mierovej zmluvy, ktorá bola uzavrená v Tartu, 2. februára 1920. Konkrétne časť, kde sa spomína, že Rusko v nej "uznalo nezávislosť a samostatnosť estónskeho štátu, vzdávajúc sa dobrovoľne a na večné časy všetkých mocenských práv, ktoré uplatňovalo Rusko voči estónskemu ľudu a zemi štátoprávne, ako aj na základe medzinárodných zmlúv, ktoré teraz v zmysle tu uvedenom strácajú naďalej svoju platnosť."

Už v nej však boľševici mysleli na budúcu anexiu Estónska a svoje plány naplnili v rokoch 1939-1940. Rovnaký osud postihol aj Lotyšsko a Litvu, Fínsko svoju nezávislosť horko-ťažko ubránilo.

Po desiatkach rokoch stoja tieto krajiny zoči-voči ďalším útokom, asi najväčším hitom bolo podanie na ruskú prokuratúru, ktorá mala preveriť právoplatnosť uznania nezávislosti týchto krajín. Hoci bolo nakoniec dementované v zmysle, že prokuratúra musí preveriť všetky podnety, nejde o ojedinelý akt zo strany Ruskej federácie. Myslím, že je len logické, že sa po poučení sa z histórie rozhodli pre druhú stranu. Slobodne a dobrovoľne.

A čo Slovensko?

Členstvo týchto krajín je obľúbenou témou najmä prorusky orientovaných stránok a združení. Je veľmi jednoduché kritizovať tieto štáty a ospevovať Rusko. Veď medzi nami a nimi leží ešte veľa ukrajinského územia a čo nie je na našich hraniciach, to sa nás netýka. Lenže to sa môže zmeniť a aj my už máme skúsenosti s intervenciou toľkými obdivovanej Ruskej federácie.

Mimochodom, aby ste pochopili, prečo sa Estónsko, Lotyšsko a Litva rozhodli pre NATO a (na rozdiel od nás) aktívne plnia záväzky voči nemu, popri užívaní výhod členstva v aliancii, zakončím túto úvahu citátom veľkého fínskeho štátnika Carla Gustafa Emila Mannerheima, dúfajúc, že podobnú dilemu my nikdy nebudeme musieť riešiť.

"Keď chcete prežiť, môžete pristúpiť na spojenectvo so Sovietskym zväzom len vtedy, ak ste veľmi silní a veľmi ďaleko."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?