Deti lesa 4-7/9

Autor: Marek Brenišin | 12.7.2014 o 15:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  102x

-4-

 „Vylezte, zbabelci!“ amaur besnil od zúrivosti.

Mladí amaurovia sa tisli ku svojim materským stromom a s hrôzou v očiach sledovali blížiace sa pochodne. Asi sedem mužov v uniformách Lavarmského veľkokniežatstva nieslo luky, ich veliteľ mal na hlave prilbu s červeným chocholom.

„Zvláštne, toto miesto nemalo byť strážené,“ povedal dôstojník s predstieraným znechutením.

„Sú to len deti,“ odvetil Urentaan znechutene. „Nič vám neurobili...“

„Príkaz kniežaťa,“ mykol plecom oslovený, „ustúp, lesný červ.“

Amaur namieril hrot čepele výstražne pred seba: „To sa nestane.“

Kapitán si prezrel okolie a pobavene sa zasmial. Jeho vojaci sa k nemu pridali.

„Sme ôsmi a vy, jeden bojovník a...“ jeho hlas stíchol. V očiach sa mu zaiskrilo, keď šepol, „dievča.“

Irianna sa pritisla za Urentaanove nohy a s vyklonenou hlavou opatrne sledovala, čo sa bude diať. Snažila sa netriasť, ale z tých mužov nemala dobré pocity. Čo sú to za bytosti, ktoré prídu uprostred noci vraždiť nevinnú kolóniu?

„Harthin, Kiladret, berte ju,“ Lavarmčan vydával pokyny, „na trhu s otrokmi za ňu dostaneme bohatú odmenu. Vy ostatní, do práce!“

„Utekaj, Irianna!“ lesný muž skríkol a vrhol sa na kapitána.

„Plňte rozkazy!“ zreval napadnutý a vzduch medzi nimi zhustol od množstva iskier od čepelí.

-5-

Červené plášte sa rozbehli do noci. Irianne nebolo treba dvakrát hovoriť, pustila sa ozlomkrky cez kolónie mladých bytostí. Zvuky boja sa od nej vzďaľovali, keď ju niečo zvalilo na zem.

„Mám ju!“

Začala sa zmietať a kopať, ale ruky ju držali pevne. Konečne sa dovalil aj druhý prenasledovateľ a niečo prehodil, že je zdravá a bude môcť potešiť ešte veľa mužov. Potom z nej strhol šaty.

„Hej, kapitán ju chce nezranenú...“ Kiladret opatrne namietol proti snahe druhého vojaka.

„Kapitán sa nepozerá,“ uškrnul sa oslovený a začal si rozopínať opasok.

Irianna zavrela oči. Vtedy ale začula výkrik a uvedomila si, že zovretie povolilo a padla na zem. Odvážila sa pozrieť, čo sa deje.

Niekoľko bytostí z hniezda pri najbližšom dube držalo neopatrného Harthina a končeky prstov mu zarývalo do kože. Kiladret sa snažil svojho druha oslobodiť, ten ho však napomenul: „Kašli na mňa, ty blbec, uteká ti!“

Jej náskok sa nebezpečne skracoval, keď začula hlas. Sadni si, maličká. Zastavila sa. Uvedomila si, že na ňu hľadia oči ostatných mláďat amaurov. Budeš v bezpečí, dôveruj nám. Tmavá silueta lapala po dychu a v ruke sa jej blýskala čepeľ.

Rýchlo, nemáš veľa času, Iriannka!

Cudne si sadla na päty a stisla nohy k sebe. Okolo jej nôh sa začali ovíjať šľahúne popínavých rastlín. Postupne jej zakryli stehná a prešli na brucho. Začali jej vnikať pod kožu a jemne stisla pery k sebe, keď zacítila bolesť vo svojom tele.  Čím viac ju výhonky obaľovali, tým ťažšie boli jej viečka.  Nepríjemné pocity začali ustupovať.

Keď ju kukla zo šľahúňov obalila celú, začala snívať.

-6-

Nebol to krásny sen.

Urentaan odrážal útoky dôstojníka a počúval narážky ostatných, ktorí si z mláďat urobili strelnicu a týrali ich ohňom faklí.

„Nechajte ich na pokoji!“ Irianna kričala v mysli, ale nikto ju nemohol počuť.

Háj besnel.

Keď veliteľovi oddielu došli sily, priskočil na jeho miesto druhý vojak a kapitán prebral pochodeň, aby dokončil načaté dielo. Amaur kričal, preklínal vojakov, čo mu sily stačili, ale neustále bol pod tlakom. Kniežací neriskovali a plne si uvedomovali svoju prevahu. Lesná bytosť to proste nemohla a nemala prežiť.

Zo zeme vyrazili šľahúne a jeden z vojakov skríkol zdesením. Výhonok mu pevne omotal nohu a bolestivo ju zvieral.

„Pomôžte niekto!“

„Vydrž, kamarát!“ zvolal druhý vojak a začal čepeľou dlhej lukostreleckej dýky pracovať na šľahúni.

Spolubojovník, ktorý mi pribehol na pomoc mal ale čoskoro plné ruky práce s rastlinami, ktoré útočili na neho. Po niekoľkých pokusom sa ospravedlňujúco pozrel a utekal preč.

„Nenechávajte ma tu pri tých démonoch!“ kričal nešťastník, „Bastardi, hnusáci, nech vám telá prežerú červy!“

„Kapitán, musíme ustúpiť! Toto miesto je prekliate!“

Oslovený sa zmätene obzerá, chochol ma zafŕkaný od miazgy a krvi. Situácia sa zmenila, Urentaan kľačí na kolenách a rukami sa zapiera do zeme. Nočná mora graduje a kniežací sa behom okamihu obracajú na útek.

K uväznenému vojakovi došla akási mladá amaurka na prahu dospievania, zdvihla mu hlavu a nevinne sa usmiala. V svetle zhasínajúcich pochodní mu chytila krk a zlomila hrtan. Začal pľuť krv a ona len trpezlivo čakala, kým umrie. Takto zafŕkaná vstala a odišla.

Háj sa razom vyprázdnil, obal z výhonkov z nej opadol a ona klesla na zem. Podišiel ku nej a jemne ju vzal do náruče.

 „Si ranený, pán Urentaan,“ šepla. „Poďme preč.“

Zakašľal a utrel si ústa. „Poďme,“ šepol, ako keď zaševelí vietor. Vtedy však ukázal na sochy, ktoré sa pohli a prázdnymi očami prechádzali háj.

„Garanniovia sa prebudili...“

-7-

„Čo sa bude diať teraz?“ spýtala sa s očami vytreštenými od údivu zmiešaného so strachom.

„Očistia háj.“

Garanniovia merali na výšku asi dvanásť stôp a v rukách zvierali rovnakú zbraň, ako mal aj Urentaan, držali ju však obratnejšie a aj jej dĺžka bola prispôsobená ich postave. 

V rannom šere zbadala zakrvavenú amaurku. V jej očiach bolo niečo šialené a postavila sa pred mohutného bojovníka. Ten si ju premeral a vrazil jej do brucha hrot zbrane. Po čepeli prebehlo vlnenie a zo sviežeho tela lesnej bytosti sa stala zošúverená šedivohnedá schránka, ktorá sa pri prvom vánku rozpadla na prach.

„Nechcem sa pozerať,“ potiahla nosom.

„Chcem, aby si vedela, prečo útočíme proti ľuďom.“

Prikývla, bála sa, toho, čo bude nasledovať. Pod šiestimi košatými stromami ležalo niekoľko zoschnutých tiel, zvyšné sa chveli a oči mali zvrátené dohora. Každý garanni došiel k chvejúcim sa bytostiam a napriahol sa k úderu.

„Ešte žijú,“ potiahla nosom a uronila slzičku.

Pokrútil hlavou: „Nemajú ešte kôru. Nevedia vstrebať toľkú bolesť.“

Jeden garanni sa pri nich zastavil a natiahol k nej ruku. Skrčila sa, avšak keď sa veľká dlaň nežne dotkla jej tváričky, bojazlivo sa usmiala a vtisla mu bozk do dlane. Tvár s prázdnymi očami jej úsmev opätovala a stiahla ruku. Potom sa vydala za ostatnými na svoje miesto.

Štyri sochy stáli znovu na svojich miestach a zbrane držali napriahnutú smerom k zrúcaninám.

Dve kolónie mladých amaurov sa vydali znovu snívať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?