Alessarov obrat 6-9/9

Autor: Marek Brenišin | 15.4.2014 o 20:58 | (upravené 29.4.2014 o 20:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

-6-

V čase, kedy sa algamanské armády valili cez bezmocné hranice ľudských kniežatstiev, jediný človek kráčal opačným smerom, ako bol pohyb útočníkov. Jeho cieľom bola bezvýznamná dedina pri falanských hraniciach s názvom Igšira.

V osade vládol čulý ruch, démoni a iné bytosti utekali na trhovisko, alebo na rituálne obrady zasvätené rôznym božstvám. Muža vo fialovom rúchu s páskou cez oči opierajúceho sa o drevenú palicu si nikto nevšímal. Sem-tam do neho niekto vrazil, alebo sa cez neho prehnala skupinka hrajúcich sa detí, avšak on vyrovnane kráčal po ceste.

Alessar došiel ku studni v strede námestia a sadol si na jej okraj. Pozorne sledoval život tohto malého mestečka. V duchu sa snažil vyvolať ten pocit nenávisti, ktorý mu vtedy pred akadémiou zachránil život. Neustále si premietal spomienky na Haranir-shiel a hľadal akékoľvek náznaky, ktoré by mu pomohli.

Boli nevinní, nikto z nich nemohol za jeho utrpenie, alebo za úspechy veľkej ríše, ktorá drvila svojich súperov bez akýchkoľvek problémov. Práve preto to muselo byť tu. Jeho zásady práve stáli pred veľkou skúškou. A museli padnúť. Lenže ešte nie. Svetlo bolo prisilné, nepríjemne ho pálilo na koži. Ako očistné plamene hraníc určených pre nečistých a kacírov. Áno, chcel sa očistiť. Od zbytočnej morálky. Odteraz budú platiť jeho pravidlá a on sa nebude zodpovedať nikomu.

-7-

Všimol si malú démonku, ktorá si bezstarostne pobehovala po uličke osvetlenej pochodňami a svitom hviezd na oblohe. Vedel, že starnú ináč, ale jednoznačne bola ešte na úrovni dieťaťa.

Keď dobehla ku studni na asi dvanásť krokov, zastavila sa a prezerala si Alessara. Zaváhala. Keď sa však nehýbal, pobehla ku nemu a veselo si pospevovala. Jej jantárové oči ho mrazili na chrbte a radostný smiech a spev mu prenikal do morku kostí.

„Čo tu robíte, pane?“ spýtala sa ho.

Keď nereagoval, poťahala ho za rukáv. Stále sa nepohol, tak ešte párkrát do neho štuchla a potom sa rozbehla ďalej. Jeho hlas ju však po pár krokoch zastavil.

„Ako sa voláš, maličká?“

Otočila sa a zvedavo si ho prezrela: „Junia-thiel, pane.“

„A povedz mi,“ jeho hlas sa chvel v bezveternej noci, „čo vidíš?“

„Pane?“

Obrátil k nej hlavu a pomaly si sňal fialovú látku, ktorá mu prekrývala oči. Jeho tvár bola skrytá v tieni a tak podišla bližšie. Keď bola skoro pri ňom, zdvihol jemne hlavu a mesiac osvetlil dve prázdne očné jamky.

„Čo vidíš?“

„Kto vám to urobil, pane?“ jej zvonivý hlások sa zadrhával od strachu.

„Zlé bytosti,“ odvetil a uprel na ňu čierne diery vo svojej tvári, „je mi ľúto, že to musím urobiť.“

Nie, nie je! Výkrik v jeho vnútri ho prekvapil, až ním trhlo. Veď aj ty si bol nevinný a čo ti urobili? Každý ťa len využíva, vezmi si teda svoju šancu späť. Prerývane dýchal. Udri ju. Nie. Ukáž jej svoju silu. Pokriv tú čistotu. Existujú len tvoje zásady a morálka, zásady a šľachetnosť sú len pojmy. Prázdne výrazy ako falošnosť, zrada a pomsta. Urči si nové zákony. Jeho dych sa ukľudnil a pred ním stála trasúca sa bytôstka. Začni teraz.

„Bojíš sa?“ spýtal sa jej potichu.

Prikývla. Jemne sebou trhla, keď vstal a sklonil sa k nej, aby ju uchopil za líce. Z oka sa jej vykotúľala priezračná slza. A ďalšia. Cítila, že sa v ňom niečo mení a láme a že z toho nič dobré pre ňu nebude.

„Nemusíš,“ usmial sa mrazivo, „pretože za chvíľu uvidíš, ako vyzerá moc a budeš mať nad ňou kontrolu. Chceš?“

„Áno,“ šepla skoro bezhlasne, „pane.“

Zem sa pod nimi zmenila a začala dymiť. Dym hustol a ona sa rozkašľala. Pomedzi kúdole začali prebleskovať svetlá. Povrch cesty sa zavlnil a začal bublať. Červená sa menila na žltú, až bola celá krajina rozžeravená do biela.

Vzduch začali napĺňať výkriky, obyvatelia Igširy vybiehali z domov, ktoré sa už stihli zmeniť na vyhne, pričom hľadali úľavu v chladnej noci. Lenže ničiaci živel pohltil celú osadu a muky, ktoré zažívali trpiaci, boli neznesiteľné. Tento pocit hľadal. Vnímal, ako vytreštené oranžové očká Junie-thiel ronili slzy, že zem ju nepáli a hoci by mala dávno zhorieť, stála tu a sledovala, ako žeravá biela týrala všetko živé v dosahu.

„Mám ich nechať zomrieť?“ spýtal sa samoľúbo.

„Nechaj ich tak!“ vykríkla zdesene, „Čo ti urobili?“

Igširčania prestali nariekať nad utrpením a začali volať po smrti. Trhali si vlastné končatiny, nechty zarývali do kože, aby prehlušili bolesť z plameňov. Lenže úľava neprichádzala, Alessar ju umne držal skrátka. Jeho myseľ ich porážala na celej čiare. Keď mal pocit, že prebehol vhodný čas, šepol jej do ucha odpoveď.

„Nič mi neurobili,“ načrtol rukou okolo, „ako všetci, aj oni sú len obete. Sú pozostatky vojny, v ktorej nemali šancu zvíťaziť. Prehnala sa okolo nich a vyžiadala si svoju daň.“

Keď ho neprerušovala, nadýchol sa, pokochal sa pohľadom na všadeprítomnú skazu a pokračoval.

„Ľudské enklávy prehrávajú vo svojej vojne. Aj ja som musel okúsiť porážku v neférovom boji. Lenže ma stmelila a vydal som sa na vlastné ťaženie,“ zhodnotil s mrazom v hlase. „Ani k nim nebol konflikt poctivý, stretli prisilného protivníka a ten ich teraz drví svojou silou. Tak mám ich nechať umrieť?“

„Radšej, než toto!“

Jeho tvár sa skrivila v úsmeve a z očných jamiek mu vyšli dve slzy. Všetko je na dosah.

„Lenže oni neumrú len tak,“ Junia thiel sa až zatriasla od ľadu, ktorý prestupoval každé jeho slovo, „Stane sa tak, až si to ja budem priať.“

„Tak si to želaj!“ skríkla v amoku.

„Nie,“ odvetil pokojne, „až sa ma budeš báť.“

Kľakla si k jeho nohám a kŕčovito stisla fialové rúcho. Jantáry sa trblietali tisícami iskier odrazeného bieleho svetla. Na to čakal.

„Všetci sa ťa boja! Vyhral si! Tak už to ukonči!“

Trhol svojím rúchom, až padla na zem a skríkol: „Nedovolil som ti dotknúť sa mňa, alebo mojich šiat!“

Potom stíšil hlas a pokračoval. „Nepýtal som sa, či sa ma boja všetci. Otázka bola určená tebe. Tak, bojíš sa ma?“

„Áno, veľmi!“

Vystrel pred seba obidve ruky. Lúskol prstami a trpiaci začali umierať za strašných výkrikov, ktoré trhali priestor i čas. A potom zem ochladla, vykrútené a potrhané telá ležali naprieč celou dedinou. Junia-thiel sa povracala a usedavo plakala. Podišiel ku nej, zdvihol jej hlavu, otrel jej zvratky z úst a rukami zavíril vo vzduchu.

Odstúpil asi dva kroky a z prstov vyslal fialové stužky, ktoré obkolesili malú bytosť. Potom sa jej nalepili na šaty a prerezali pokožku. Trhane plakala, keď jej prerezávali svaly a menili rád jej tela na chaos. Nakoniec jej obalili mozog a miechu a ona na neho uprela prázdny pohľad. Na lícach jej zasychali dva slané potôčiky a ústa už nevládali vydať krik. Podišiel ku nej, naznačil pohladenie a ona sa zosunula k zemi. Prázdne oči farby jantáru upierala do neba. Dotkol sa ich prstom a následne ich magickými stužkami zničil. Jeho dielo skazy bolo dokonané a on v ňom predviedol kus majstra.

-8-

Podobný osud stihol aj ďalšie dediny. Litkarša, Jagurim, Nehrasu a Birthamaš boli ako nedotknuté, len obete jeho besnenia boli znetvorené a potrhané. Vždy v strede osady ležalo malé dievča, ktoré malo vylúpnuté oči.

Dobre vedel, že správy o jeho vyčíňaní sa donesú do najvyšších kruhov a cisár Algamanu sa bude pýtať, kto je za tým. Preto na zem v Birthamaše pri tele nešťastnej démonky napísal – týmto vám ja, Alessar, najväčší z mágov vyhlasujem vojnu. Moje sily sú teraz malé, ale jedného dňa sa predo mnou skloníte. A v ten deň padnú vaše bezvýznamné cisárstva, kráľovstvá, pretože ja budem zákon.“

-9-

Ponoril sa do lesa a našiel partiu bojovníkov v obsidiánových brneniach sedieť okolo ohňa. Bez nejakého skrývania sa vošiel do svetla plameňov a keď tasili, ukázal ruky, že nemá zlé úmysly.

„Kto ste, nechcem vám ublížiť,“ povedal zmierlivo.

Veliteľ skupiny si ho premeral a potom pokynul ostatným, aby schovali zbrane do puzdier. Potom pokynul človeku. Mág vo fialovej róbe počkal, kým ho vyzve nech sa posadí a potom si vypočul predstavenie dôstojníka: „Sme vyvrheli algamanskej armády. Naše ťaženie skončilo a my sme boli nadbytoční, a napriek tomu, že sme vybojovali krvavé bitky pre nášho vládcu. A jeho božská excelencia nás za to vyštvala na okraj spoločnosti. Sme Jaspisový prápor, teda to, čo z neho ostalo. Ja som Ulatran a velím tomu. S kým mám tú česť?“

„Som Alessar a budete mi slúžiť.“

Odpoveďou mu bol hurónsky smiech a on trpezlivo počkal, kým sa dosmejú. Keď si aj poslední bojovníci poutierali slzy smiechu z líc, odkryl prázdne očné jamky a usmial sa: „Teraz sa budem baviť ja.“

Mávol rukou a všetci vydali nemý výkrik a driapali nechtami do zeme. A náhle to bolo preč. Zdesene pozreli na mága, ktorý im načrtol: „Ak mi budete verne slúžiť, čaká vás veľká odmena. Ak neuposlúchnete, budete tvrdo mučení. Príjmate?“

„Prečo potrebuješ nás?“ Ulatran, démon s hnedými vlasmi a očami farby ebenu, lapal po dychu, „vládneš mocou, o akej sa nám ani nesnívalo!“

„Potrebujem armádu, aby bránila moju ríšu,“ načrtol Alessar. „Príjmate?“

Chvíľka vzájomných pohľadov a nakoniec prikývnutie. Démon nastavil ruku a mág ju prijal. Ulatrana až striaslo, avšak Alessar len pokojne dodal: „V tento moment sa všetci, ľudia, prízraky, démoni a každá háveď na zemi dozvie, že rád, ako taký, skončil. Ja, Alessar, som zvestovateľ chaosu a z kostí svojich nepriateľov si urobím trón, z ktorého budem vládnuť a živiť ich zúfalstvo. Pretože je len jeden zákon a to je moja vôľa a jej rozmar.“

Premeral si vojakov: „Dnes si ešte odpočiňte. Zajtra vyrazíme!“

 

KONIEC

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?