Alessarov obrat 2-5/9

Autor: Marek Brenišin | 6.4.2014 o 13:24 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

-2-

Keď sa prebral, nepoznával to miesto. Jeho myseľ bola zmätená a napriek meditáciám mu myšlienky pobehovali ako splašené.

Rukou o niečo zavadil a rozpoznal ľudskú kosť. Nie! To nie! Oni ho nechali zomrieť! Vlastne, nevedeli, že je ešte nažive. Nemohli to vedieť, alebo nechceli.

Bolesť zanechala svoje rany, avšak bola už veľmi prchavá. Kým trvala, rany sa neodvážili dať o sebe vedieť, ale teraz mu celé telo pulzovalo ako divé. Nahmatal ďalšie kosti a prepadla ho panika.

„Niekto, pomôžte!“

Nikto ti nepomôže, šeplo mu niečo vo vnútri seba. Títo kostlivci? Musel sa trpko zasmiať, nad absurdnosťou tej myšlienky.

Alessar vydýchol a vtedy si uvedomil, že napriek svojej snahe ho bude obklopovať temnota. Zrak je len ilúzia. Lenže takto veľkí mágovia nekončia. Hrdo zdvihol hlavu a odmotal látku, ktorá kryla prázdne očné štrbiny a skríkol: "Vôľa zvíťazí!"

Namieril na pozostatky ľudí a začal krúžiť prstami. Možno budú mať v sebe niečo zo svojej pamäte. Veľký majster vravel, že nekromancia, elementálna mágia a ostatné odnože patria tým, ktorí nie sú hodní, aby zvládli vznešené umenie, ktoré je dané tým najlepším a to on je.

Opájal sa týmito myšlienkami a vychutnával si každé vlákno tej esencie. Prečo bol stále dobrý a zásadový? Veď môže ostať len zásadový. A všetci sa ho budú báť. Budú túžiť prevolávať jeho meno a dúfať, že ho neuvidia, ale zároveň bez neho nebudú môcť prežiť.

Sedel by tam ešte dlho, avšak na kostiach sa ozvalo zapraskanie a ženský hlas ho opatrne oslovil: „Kto si?“

-3-

Sotva vládal kráčať a tak len privítal, keď ho neznáma bytosť podopierala. Práve to ho však aj desilo, pretože jej vyžarovanie bolo iné od ľudí. Nerozprávala veľmi, vlastne, odkedy ho vytiahla z kostnice, neprehovorila vôbec.

Alessar sa síce hanbil a ešte ho ovládal kúsok strachu, odhodlal sa ale prelomiť mlčanie.

„Ty nie si obyčajná žena, však?“

Vnímal, ako k nemu otočila svoju hlavu a oviala ho príjemná vôňa broskýň a levandule. Strohá, ale dostatočná na to, aby podráždila jeho zmysly.

„Nie, nie som, ale na tom nezáleží,“ odvetila akoby z diaľky.

Natiahol sa k nej a prstami jej prešiel po líci. Teraz už mal skoro istotu.

„Čo robia démoni tak ďaleko od svojich hraníc?“

Zastavili. Napriek tomu, že sa ovládala dokonale, jej telo vydávalo inú melódiu, žiarila jasnejšie a premenlivejšie. Zaskočil ju.

„Sme na ťažení proti našim nepriateľom, ale to ťa nemusí zaujímať,“ odvetila pokojne napriek emóciám, „odhadujem, že niekto ťa tu ale nemal rád, na kostnici väčšinou končia tí, ktorí majú po smrti, alebo do nej nemajú ďaleko.“

„Nemal som,“ šepol zamyslene a potom sa mu hlas vyjasnil, „Alessar.“

Cítil, ako si ho premerala: „Kto?“

Tvárou mu prešiel rumenec. Napriek svojej snahe podmaniť si svet nedokázal zabrániť, aby s ním nejednala ako s rovným.

„Ja. To je moje meno.“

Usmiala sa: „Ach tak.“

A trpké sklamanie. Kráčali, čo noha nohu minie a ona bola neustále ticho. Pomaly sa zmieril s tým, že nedokáže preniknúť rúškom jej tajomstva, jedine, že by ju mučil. A tá potreba v ňom akosi vyhasla. Nevedel a ani nechcel prelomiť jej bariéru. Avšak čoskoro bol za svoju trpezlivosť odmenený.

„Haranir-shiel,“ šepla a vo fialových očiach jej zahoreli ohníčky.

-4-

Kým ona spala, on nedokázal zažmúriť oči od napätia. Nepotreboval vidieť, ani ináč vnímať, jeho znalosti o svete mu povedali, že sa dostal do problémov. To meno. Nepoznal ľudskú krajinu, ktorá by mala takéto mená vo zvyku. Potom tu bola ešte Algamanská ríša vyšších démonov. A srdce sa mu zastavilo.

Snažil sa zaostriť na svoju spiacu spoločníčku a keď videl jemné modrasté pableskovanie okolo obrysov jej postavy, tlmene vykríkol. Otvorila oči a uprela ich na neho. Prebodli ho dve fialové dýky.

„Niečo sa stalo, Alessar?“

Zhlboka sa nadýchol: „Nič, len zlý sen.“

Keď konečne začal vnímať naplno, zistil, že na neho upiera podozrievavý pohľad. Ten nevyjednával.

„Dobre, viem, že si nespal,“ zhodnotila Haranir-shiel, „a ak je to kvôli mne, potom aj vieš, čo som zač.“

„Pekelná bytosť,“ zaúpel, keď počul zarinčanie rubínových krúžkov jej zbroje.

„Ako sa opovažuješ?“ skríkla šeptom a jej hlas sa mu ozýval v hlave.

Prstom sa mu dotýkala hrdla a on vedel, že šancu na obranu premeškal. Stačil jediný podnet a mohla jeho život ukončiť, alebo mu ho aspoň pekne skomplikovať. Preglgol od strachu.

Modrovlasej démonke to očividne stačilo a trochu miernejšie, avšak stále držiac prst na jeho hrdle odvetila: „Nie sme pekelné bytosti, uprednostňujeme označenie vyšší démoni.“

„Odpusť,“ odvetil a pokúsil sa prerušiť kontakt, „avšak vaši bojovníci sú démonizovaní široko-ďaleko.“

Konečne stiahla naspäť prst a prikývla: „Áno, Východná aliancia dostáva na frak, jej hraničné sily už de facto ani neexistujú. Môžeme sa pohybovať ako chceme a naše jednotky šíria strach, kde sa len možno pozrieť.“ Zamyslela sa a potom prikývla: „Vlastne, nebyť toho, že siedma algamanská armáda trvala na prieskume, asi by si tam hnil dodnes.“

„V tom prípade, ďakujem za neschopnosť ľudských vojsk,“ dodal a zaškeril sa.

„Rado sa stalo,“ sprisahanecky žmurkla.

-5-

Dýchanie. Šepot, ktorý zanikal vo vetre. Spletené ruky a zrýchlený tep. Hviezdy sledovali oheň pod nimi. Nevedno, prečo vzplanul. Avšak horel mocne a spaľoval svoje okolie. A najmä dve bytosti v jeho strede.

Záklon hlavy. Hravé uhryznutie. Nový plameň. Myseľ, ktorá videla bez očí. Jemné chvenie. Zrýchľujúce sa údery srdca a hlbšie nádychy. Blízkosť, ktorá zmizla. A potom vlna energie, ktorá sa rozletela do ďaleka.

A ticho.

Chvíľku ležal vedľa nej a sledoval, ako sa jej nahá hruď rytmicky dvíha a klesá. Pozrel sa na ňu a ona opätovala jeho pohľad. Potom sa zdvihla na lakte, postavila sa, premerala si ho. Pozrela sa do diaľky, naspäť na neho a spokojne prehlásila: „Mám, čo som potrebovala.“

Nechápal.

„Vieš, že pri určitých spojeniach sa môže preniesť magická sila,“ sklonila sa k nemu a pohladila ho po hrudi, „a z teba som cítila veľkú moc. Áno, si mocný mág. Presnejšie, bol si.“

Rukou siahol na svoju hruď a cítil v nej náhle prázdno. Akoby mu niekto vytrhol srdce a zabudol tam dať naspäť vzduch. Nič. Jeho ilúzia sa zatriasla, ale stále ju vnímal. Len akoby ju zahalila hmla.

„Vy ľudia ste ozaj naivní,“ zasmiala sa nepríjemným smiechom.

„Prečo?“ v hlase mu znel údiv.

„Naozaj si myslel, že po tebe túžim?“ modré vlasy jej pyšne viali  vo vánku, „Bola som vyčerpaná, ale tvoja energia mi dodala novú silu. Ach, keď sú všetci ako ty, nebudeme potrebovať ani štvrtinové stavy na hranici a Východnú alianciu pohltíme a vymažeme po nej všetky pamiatky.“

Konečne pochopil. Potrebovala sa len nasýtiť na ceste a on jej poslúžil ako potrava. Ďalší kúsok jeho vnútra proste prestal existovať.

Obliekla sa do zbroje a veselo sa smiala. Potom mu zamávala a zmizla v nočnej hmle. A ako tam tak ležal, prázdnota potrebovala niečím zaplniť. Na jeho volanie odpovedal pocit, ktorý nezažil od udalosti, kedy prišiel o zrak. Nenávisť. A ešte silnejšia moc, ako predtým. Uškrnul sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?