Alessarov obrat 1/9

Autor: Marek Brenišin | 3.4.2014 o 17:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  101x

-1-

Mladý absolvent magickej školy sedel na schodoch akadémie a tešil sa zo slnečných lúčov. Stále tomu nemohol uveriť a že drží v rukách listinu, ktorá ho prehlasuje mladším mágom. Písmená ale nehodlali vyjednávať a on pomaly vstrebával myšlienku, že od teraz môže vládnuť svojim remeslom, dokonca sa to od neho žiada.

Pozrel smerom ku prichádzajúcej skupinke piatich učňov. Toho, ktorý ich viedol, dobre poznal. Holohlavý výrastok, ktorý mal moc v rukách, ale nedokázal ani jedno poriadne kúzlo. Vlastne, poopravil sa Alessar v duchu, vedel veľmi umne vytvárať modriny.

„Pekný deň,“ pozdravil Alessar nacvičene.

„Heh, to uvidíme,“ uškrnul sa bitkár, „chlapci, držte ho.“

Štyria silnejší chlapci chytili hnedovlasého mladého mága každý, za jednu končatinu a ten bezmocne sledoval očami, ako sa jeho premožiteľ postavil k nemu a mierne sa rozkročil.

„Prečo?“

„Ty nevieš?“ z hlasu jeho súpera znela nefalšovaná nenávisť.

Na brucho mu dopadla prvá rana a keď sa chcel myknúť, jeho premožitelia ho zrazili na zem a ďalej ho pridržiavali, kým pocítil ostrú bolesť na boku a uvedomil si, že topánka, s ktorou ho nakopol, má spevnenú špičku.

„Neviem,“ zasupel Alessar s námahou.

„Tak ti to poviem,“ muž sa k nemu sklonil a zašepkal do ucha, „je to celá tvoja geniálna inteligencia. Ty a najlepší z ročníka? Ha! Tak ako to, že nás nevieš zastaviť?“

Ako to, že nevie, spýtal sa sám seba. Na ďalšie myšlienky nemal čas, pretože ďalšia séria úderov premieňala jeho telo na boľavý uzlík ohňa. Už strácal nádej, vtedy sa však chytil ako topiaci sa stebla a zameral sa na svojich mučiteľov. Keby im vedel nejako spôsobiť bolesť, aby ho pustili.

Zavrel oči a pomedzi bolesť hľadal cestičku. Najprv to boli útržky. Potom našiel tenké vlákenko, ktoré postupne hrublo a splietalo sa do povrazcu so zložitým vzorom. Viac povrazcov. Celé lano! Dychtil a utekal po ceste, až došiel k bodu, kedy našiel ohromný uzol a v ňom videl skryté utrpenie. To, ktoré potreboval k obrátke súboja v svoj prospech.

Natiahol ruku a cítil, ako preniká štruktúrou nitiek, ako sa stávajú jeho súčasťou, až bol tým uzlom. Áno, bol utrpením. A vtedy začul vzdialený krik.

Donútil sa otvoriť oči a zhlboka sa nadýchol. Videl, ako štyria pomocníci sa držia za ruky, ktoré im vykrúcalo do neprirodzených podôb. Uškrnul sa a postavil, pričom vypľul z úst krv. Chytili bolesť samotnú, ich mysle to budú ešte nejaký čas spracovávať. Útočník, ktorý mu doteraz rozdával rany s absolútnou samozrejmosťou zbledol ako travertín.

„Moja geniálna existencia?“ prehodil Alessar posmešne a fialové oči mu vzplanuli hnevom.

„Ja..ja...ja...Rokno, Lithar, Vesear, Dagro, robte niečo!“ hlas sa mu zlomil do fistuly.

Štyria oslovení však stále bojovali s vnemami, ktoré im hnedovlasý mág vnútil a ten teraz namieril prstom na nešťastníka, ktorý sa pred ním od strachu stále zmenšoval. Vedel, čo s ním urobí.

V rukách stláčal vzduch, až začal tlieť a vzplanul do umne opracovanej gule. Mávol rukou a vyslal projektil smerom k holohlavcovi. Ten uskočil, avšak to už na neho letela druhá strela, ktorá mu spálila oblečenie a koža nepekne zasyčala. Na prázdnom priestore pred Akadémiou začal Alessar obracať porážku v triumf.

„Prestaň, prosím!“ zaúpel popálený a uvedomil si, že vyštudovať umenie mágie preto, že jeho otec je vysoký hodnostár, má aj svoje tienisté stránky.

„A ty si prestal? Nie... Ani si mi nedal šancu prosiť!!!“

Ďalší oheň vzplanul na mužovej hrudi a ten sa začal váľať po zemi ako pominutý. Ešte jeden a nechám ho. Lenže na ten už čas nemal.

Zrazu sa mu zaiskrilo pred očami a na hlave zacítil tupú bolesť. Niečo s ním šľahlo o zem a on prudko vydýchol. Všetky zranenia sa ozvali s novou naliehavosťou. Keď zacítil pach spáleného mäsa a vlasov, otvoril oči a zbadal, ako nad ním stojí ten, čo ho ešte pred chvíľou prosil a štyria pomocníci ho znovu pridržiavajú, aby zaručili svojmu patrónovi „férový“ súboj.

V rukách sa mu zaleskla dýka: „Teraz ti ukážeme, že s nami sa zahrávať nemáš.“

Odvrátil fialové oči, lenže pár rúk mu schytil hlavu a ruku mu zaťažovali kolená chlapca, ktorý mu držal hlavu. Groteskná grimasa.

„Rozlúč sa so svetlom...“

Na to čepeľ vnikla do očnej jamky a Alessar zreval bolesťou. Spod privretého viečka mu vytryskla zmes krvi, sĺz a mazľavej voskovitej hmoty. Keď sa výtržník presvedčil, že oko je definitívne preč, absolvovalo podobný proces aj druhé zdravé oko. Potom  počul zavolanie a niekto pribehol s niečím, z čoho sálalo teplo. To ho varovalo pred tým, čo o zlomok okamihu neskôr prišlo.

Hlavou sa mu rozletela žeravá vlna bolesti a nepekne to zasyčalo. Nakoniec mal obe očné štrbiny vypálené a na zemi sa zmietal medzi bezvedomím. Počul len bezuzdný smiech a štipľavé poznámky na jeho adresu.

Vzplanula v ňom nenávisť. Jedovatá, čierna, hltajúca každý kúsok jeho tela a napĺňala ho túžbou po pomste. Lenže to malo jeden háčik. Nevidel.

Horúčkovito sa snažil rozpomenúť si, čo sa učil o zraku a vtedy si spomenul. Aj tento zmysel je len ilúzia. Dá sa ohýbať, prispôsobovať, tí najlepší ho nepotrebujú. A on predsa najlepším je!

Postavil sa na trasúcich sa nohách a zaostril na smiech. V mysli sa mu zhmotňovali siluety a poryvy vánku odhaľovali terén okolo neho. Ako náhle prchavé vnemy upevnil, videl ich jasne a zreteľne. Hnev mu utlmil vnímanie bolesti, zaslepená myseľ nepočula nariekanie zmučeného tela.

Smiech utíchol a oni sa snažili nevydať ani hlások, aby ich nezachytil sluchom. Lenže ich úvaha bola chybná od základov. Ilúzie išli totiž Alessarovi vždy dokonale a on uši nepotreboval.

Namieril prst k prvej siluete a ukázal na dlažbu. Tá sa začala meniť a splývať s nohami jedného z pomocníkov rozmaznaného šľachtického syna. Odmenou mu bol výkrik, keď si dotyčný uvedomil, že mu chodidlá proste splynuli s mramorom pod ním.

„Lithar, vydrž, pomôžem ti!“

„Nie, Rokno, zabime radšej toho nafúkanca!“

Rokno sa rozbehol a rukami mával okolo seba. Oslepený sa uškrnul, keď spoznal mágiu elementu vzduchu. Mávol rukou a razom prekvapený útočník zistil, že je okolo neho vákuum. Jeho myseľ sa tomu bránila, ale viedla nerovný boj. Spadol s vypleštenými očami, pričom mu z úst vytekal pramienok krvi.

To už ale zachytil pohyb za sebou a otočil sa. Blížila sa k nemu dlhá postava, Dagra spoznal ihneď.

„Ustúp,“ pokojne zavelil a uprel prázdne štrbiny na odhodlaného útočníka.

Ten zneistel a zastavil svoj postup. A presne ten okamih mu stačil, aby oddelil dotyčnému brucho od hrude. Po dlažbe sa rozkotúľali vnútornosti a premožený neveriacky zízal, ako mu vedomie servírovalo obrazy roztrhnutého tela. Nakoniec to nevydržal a v agónii skonal.

Vtedy zaregistroval poryv vetra a prekvapený Vesear prepadol cez postavu, ktorá bola nehmotná len na okamih. Alessar spokojne sledoval, ako na poslednom z pomocníkov ostali škvrny akejsi fialovastej tekutiny. A začali sa vpíjať do oblečenia a potom leptať kožu, pokračovali svalmi a prehrýzli sa aj kosťami. Kým padol na zem, mŕtvy, mramor strávil celého Lithara.

„Ty zviera! Netvor!“ lapal po dychu vyholený mládenec.

Alessar sa so záujmom otočil: „Neboj sa, pre teba som si nechal to najlepšie.“

„Pomoc!“

„Myslíš, že ťa niekto počuje?“ smiech sa ozýval po celom nádvorí.

Vystrel obe ruky a vystrelil z nich tmavopurpurové stužky. Tie sa ovinuli okolo násilníka a Alessar luskol prstami. Stužky mu prerezali kožu a vbehli do tela. Kolovali mu v žilách, prehadzovali vnútornosti a ovíjali sa okolo mozgu. A pri pohľade do prázdnych štrbín už bolo mladému šľachticovi jasné, že celá jeho existencia závisí na tých tenkých prúdoch energie, ktoré mu teraz obalili už celý mozog a miechu.

„Rozlúč sa so svetlom!“ zaznel mrazivý hlas.

A potom stužky zmizli. Syn, ktorý už nikdy do dejín nevojde, padol na dlažbu. Nenávisť trvala niekoľko momentov a potom pominula, pričom omdlel aj Alessar a padol medzi päť neporušených tiel s očami vytreštenými dokorán.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?