Démonkino ťaženie 9-10/13

Autor: Marek Brenišin | 28.3.2014 o 20:36 | (upravené 31.3.2014 o 23:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  88x

-9-

Modrovlasá sedela zviazaná v otrhanej tunike pred zhromaždením šľachticov v sále paláca v Buršuge, hlavnom meste ríše,  po tvári jej stekali slzy. Zúbožená existencia bola pobavením vládcom a lénnym pánom tak Algamanu, ako aj nepriateľských kniežatstiev. Ruky mala spútané črevami zajatcov, zo zápachu rozkladajúcich sa vnútorností sa jej dvíhal žalúdok, na cestu si spomínala len veľmi hmlisto.

Cisár pokynul rukou: „Nechajte nás osamote so zajatkyňou.“

Nový pán Ralhiru, ryšavý holobriadok, zaprotestoval: „Myslel som, že o jej osude je už rozhodnuté. Taký skvost si predsa moja krajina zaslúži za príkoria, ktoré im vaše armády spôsobili. Navyše, pokiaľ ma moji radcovia pre otázky ríšskeho práva poučili správne, už by nemala mať práva a panovník nestráca čas s otrokmi.“

Zvrchovaný a božský vládca démonov sa napriamil v celej svojej výške a pohľadom spražil drzého panovníka. Ten sa vystrašene stiahol a vyčkával na verdikt, pričom pohľadom hypnotizoval imperátorovu stráž, ktorej stačilo slovo, aby sa s ním vysporiadala. To však neprišlo.

„O otázkach našej spravodlivosti ste informovaný dobre,“ povedal Ulkash-Riagh mierne v kontraste s jeho blčiacimi očami, „avšak ako každý, zaslúži si vedieť viac o svojom rozsudku.“

Knieža a ostatní prikývli a opustili miestnosť.  Imperátor pokynul stráži: „Vy takisto.“

„Rozkaz, božský vládca!“

V okamihu sa zavreli dvere a zúbožená existencia sedela pred zbožštenou bytosťou ako hriešnik pred posledným súdom mŕtvych.

Mala toľko otázok, avšak keď jej pokynul, aby hovorila, vyšlo z nej len: „Prečo, pane?“

Pozrel na ňu. Cítila ľútosť z jeho pohľadu, avšak vedela, že sa nedočká. Jeho božský pôvod mu v tom bránil. A tak pokojne prijala, keď zaznel chladný hlas, bez náznaku akejkoľvek emócie.

„Určite sa cítiš ukrivdená. Rozumiem tomu,“ pomaly kráčal okolo nej a ľad v každom slove bodal ako ihlice, „avšak musíš pochopiť, že tvoja obeť bola nevyhnutná. Algaman krváca v stáročnej vojne s Východnou alianciou. Naša ríša upadá a padlí, miesto práce s kameňmi, farmárenia, remeselníctva, či  dokonca štúdia a zdokonaľovania mágie, padajú a skrápajú svojou priezračnou krvou bezmenné pláne.“

Keď ho neprerušovala, pokračoval ďalej.

„Jediní, kto má z toho útechu sú kronikári, ktorí každú smrť ospievajú do nebies. Ale povedz mi, bezprávna, nasýtia stránky eposov mojich poddaných, moje milované deti?“

Pochopila, že sa čaká na jej odpoveď a tak pokrútila hlavou.

„Veľmi správne,“ prikývol na súhlas. „Naša ríša potrebuje rásť a to sa bez zväčšovania miest a armády nezaobíde. Preto to nesmieš brať ako krivdu. Je to obeta, vďaka tebe a ostatným odsúdeným budú jedného dňa potomkovia algamanských rodov prežívať blahobyt, ktorý ste im získali. A takí ako vy patria na stránky legiend. Nie bezmenní, ktorí padli rukou nepriateľa. Drahá Haranir-shiel, dnes píšeš históriu.“

Neverila mu ani slovo, ale nemohla ho spochybniť.

„Knieža Ralthiru je správny vládca, bude s tebou zaobchádzané prívetivo.“

Teraz už z nej potlačovaný pocit krivdy vytryskol a ona medzi slzami skríkla: „Správny? Prívetivo?! Hankart prvý je mladé rozmaznané dieťa, ktoré mučí svoje milenky!!!“

Na chvíľku bolo v miestnosti ticho, lebo aj samotný cisár nevedel, čo povedať. Potom zmierlivo a ospravedlňujúco dodala: „Keby aj bol, v kniežatstvách som vojnový zločinec a za to je jediný trest.“ Privrela oči. „Smrť.“

Vládca zvažoval svoje slová a pozrel na ruky, ktoré mu úpenlivo nastavovala pred tvár.

„Týmto som ich spútala. Všetkých. Bojujúcich. Starcov a ženy...“ hlas sa jej zachvel, „Deti.“

Na kamennej tvári sa objavila jediná slza a temné zdesenie v pohľade toho, kto mal pod palcom celú veľkú ríšu vyšších démonov.

„Stráže!“ skríkol a cisárska garda v priebehu okamihov zaujala naspäť svoje pozície. Ukázal na spútanú Haranir-shiel, „Odveďte ju.“

-10-

Po chodbách väzenia sa ozvali kroky. Ani sa nenamáhala zdvihnúť hlavu, aby počastovala pohľadom prichádzajúceho. Zvuk topánok o kamennú podlahu utíchol a ona si uvedomila, že niekto stojí pred mrežami. Ruky jej viseli v reťaziach a nohy mala jednoducho vystreté pred sebou, pričom sa ani nenamáhala, aby zaujala nejakú úctivejšiu pozíciu voči návšteve.

Keď neznáma postava neodchádzala, Haranir-shiel tíško šepla: „Odíďte, nech ste ktokoľvek.“

Lenže postava tam nemo stála a modrovlasej to už začínalo byť nepríjemné. Jej zafírové kadere sa zavlnili, ako potriasla hlavou, aby zopakovala svoju prosbu: „Odíďte, prosím.“

Zrazu sa ozvalo žuchnutie pred ňou a kroky sa začali vzďaľovať. V duchu sa presvedčila, že sa nepozrie, čo jej to spadlo do cely. Nech to bol ktokoľvek, díval sa na ňu a vnímal jej hanbu a utrpenie. Nie, nepozrie sa.

Chvíľku dokázala so zvedavosťou bojovať a potom predsa len uprela oči na balíček, ktorý bolo v svetle jedinej pochodne vidieť. Na vrchu bol previazaný ozdobnou stužkou a na obale boli ozdobne vyhotovené písmená.

Vzoprela sa najviac ako jej reťaze dovoľovali a v pološere sa snažila prečítať písmená. Skoro zbelela od údivu, keď potichu vyhláskovala: „Kanatsi...“

Na tvári sa jej rozľahol vyčerpaný úsmev a poklesla v cele od množstva zmiešaných pocitov. A vôbec ju neprekvapilo, keď o pol dňa na to prišli stráže, odomkli jej dvere a odeli ju do krásnych šiat so slovami: „Ste voľná.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?