Démonkino ťaženie 7-8/13

Autor: Marek Brenišin | 25.3.2014 o 16:57 | (upravené 25.3.2014 o 17:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  85x

-7-

Keďže na doručenie správy o útoku na dedinu mala dosť času, aby si mohla urobiť trochu voľna, rozhodla sa overiť kvalitu hventarskej čajovne. Svoju zajatkyňu viedla na povraze, ktorý mala omotaný okolo krku, čo bolo tradičné zobrazenie, že má nad ňou neobmedzenú moc. Vošli do malej miestnosti, kde sa usadila na vankúše a pokynula deve, aby učinila to isté. Tá si sadla naproti nej.

Objednala čaj Kanatsi a nechala, aby ich obslúžili. Pred nimi bola konvička z ktorej vychádzala para a jedna šálka.

„Doneste druhú šálku!“ prikázala Haranir-shiel panovačne.

Mladý pomocník si dovolil poukázať na jej spoločnosť: „Bude piť aj otrokyňa?“

„Snáď som sa vyjadrila nejasne?“ z hlasu hyparchonky sa vytrácala trpezlivosť.

„Nie, ihneď svoju chybu napravím, pani moja,“ uklonil sa a rýchlo doniesol druhú šálku.

Modrovlasá si spokojne naliala a zamračila sa. Nebol to ten čaj, ktorý jej tak ulahodil a vďaka ktorému mala výčitky kvôli smrtiam farmárov. Posunula jednu naplnenú šálku plavovlasej a pokynula jej: „Napi sa.“

Zajaté dievča si opatrne odpilo a uprelo svoj smaragdový pohľad na dôstojníčku. Tá čakala na jej reakciu a keď žiadna neprichádzala, vyzvala ju: „Čo naň hovoríš?“

Ešte raz si opýtaná odpila a potom s trasúcim sa hlasom odvetila: „Niečo je na ňom mdlé a bez života. Ako by bol zriedený, alebo horšie, skazený. Ako sa volá?“

„Kanatsi,“ odvetila Haranir-shiel s úprimným úsmevom, „a máš pravdu. Celý je akýsi divný, toto nie je to, čo mi tak učarovalo, to už by som radšej pila vodu z palácových toaliet, ako toto.“

Dala si zavolať predavača a ten sa klaňal a ospravedlňoval, až sa mu z uší dymilo, dokonca ponúkol niekoľko zlatých, aby ho hyparchonka neudala. Tá spokojne zhrabla peniaze a vyslovila niečo v štýle, že ešte raz ju tu takto urazia a celá čajovňa poslúži ako vyhňa tým najlepším kováčom v meste. Predavač zamumlal niečo o bezhraničnej láskavosti svojej zákazníčky a poprial im pekný deň.

Vyšli do ulíc a usmialo sa na nich popoludňajšie slnko. Deva však stále kráčala, akoby mala na chrbte ťažký balvan, až to Haranir-shiel nevydržala a za mestom sa jej spýtala: „Tak čo je?“

Plavovláska sa bála vysloviť slová, ktoré nakoniec len s veľkou námahou dostali zvukovú podobu: „Kedy ma zabijete?“

„To už nie je tvoja starosť,“ povedala zamyslene a upravila si plášť na ramenách, „v tej čajovni si ukázala, že nie si taká nepodarená ako tvoji súkmeňovci. Niečo z teba vykrešeme. Povedz, chcela by si vidieť veľké mesto?“

Zdalo sa, že opýtaná premýšľa, no potom sa v jej mladých očiach zjavilo pochopenie a ona nadšene niekoľkokrát prikývla.

„Tak si dnes dobre pospi, zajtra vyrážame do Terkanu.“

-8-

Cítila sa neskutočne hrdo, pretože jej jednotka vstúpila bránami provinčného hlavného mesta za zvuku fanfár zo z precízne vybrúsených rohov z kremeňa a obyvatelia ich oslavovali. Podľa správ knieža našiel vyvraždenú dedinu a zo zúfalstva si vzal život. Dozvedela sa, že niekoľko ďalších hyparchonov viedlo svoje jednotky v krvavých vyhladzovacích ťaženiach a Falarnské, Ralhirské a Enturské kniežatstvo tak stratilo dohromady pätnásť osád, ktoré boli podľa cisára kompenzáciou za straty pri ťaženiach tzv. Východnej aliancie, kde spomínané tri štátiky patrili.

Tentokrát však mesto prevolávalo jej meno a ona si užívala opojný pocit víťazstva a akejsi nadprirodzenej aury, ktorá ju obklopovala. Miestodržiteľ zostupoval po schodoch paláca a podľa predpísaného protokolu ostal čakať dva schody od námestia. Pozorne sledoval šedými očami ako sa k nemu blíži stosedemnásť členov jednotky s oranžovým polmesiacom v tyrkysovej zástave. Neuniklo mu, že pri nich kráča s lanom okolo krku aj ľudské mláďa na prahu dospelosti.

Haranir-shiel prikázala zastaviť a so svojou chránenkyňou podišla na vzdialenosť dvadsať krokov a sňala si prilbu. Poklonila sa a to isté nakázala aj Ralhirčanke.

Provinčný pán Terkana sa usmieval a neušlo mu, že aj veliteľke myká kútikmi. Podišiel k nej a chytil ju za ruku. Pozrela na neho.

„Vstaň, ctená hyparchonka,“ jeho srdečný úsmev niečo skrýval, ale Haranir-shiel nevedela v tej chvíli prísť na to, čo to bolo, „žiadny prápor nezažil takú ováciu od veľkého víťazstva prvého z mena Ulkash-riagh, keď porazil falošných cisárov a oslobodil terkanskú provinciu. Excelentne splnený rozkaz.“

„Je mi cťou,“ odvetila a cítila, ako sa jej do líc hrnie krv.

Cisár musel v krvavých začiatkoch svojej vlády ríšu zjednotiť a o jeho hrdinských víťazstvách sa spievalo mnoho piesní. Ako členka dôstojníckeho zboru ich poznala, rovnako ako celú históriu ríše, naspamäť. Šedooký, šedovlasý ríšsky správca jej teda vystrúhal veľkú poklonu, ale pocitu falošnosti v jeho oslavovaniu sa nemohla ubrániť, nech robila, čo chcela.

„Prijmite moje pozvanie do paláca na hostinu s ďalšími veliteľmi, ktorí, tak ako vy, uspeli, i keď môžem pokojne povedať, váš prápor stratil najmenej bojovníkov,“ zhodnotil úradník znalecky výsledok ťaženia.

Teraz už s neskrývaným úsmevom Haranir-shiel zdvorilo kontrovala: „Ešte raz, je mi cťou, mala som skvelý výcvik a dokonalú jednotku.“

Prikývol a pokynul jej, aby vošla dnu do hodovnej siene. Otvorenými dverami sa znovu pripomenul chladný vánok, ktorý rýchlo radšej priradila zmene ročných období. Stráže v paláci sa tvárili prísne, čo priradila výcviku a disciplíne. Dievča pozrelo na svoju väzniteľku a obe sa navzájom utvrdili, že kráčajú do pasce.

Miestodržiteľ si držal rúcho farby jeho vlasov a očí a udržiaval konverzáciu, na ktorú modrovlasá odpovedala a snažila sa, aby jej tón vyznel neutrálne. Konečne prešli úzkymi chodbami paláca a prišli do hodovnej siene, kde už vládla bujará nálada.

Keď zbadala, kto sedí oproti dverám na provizórnom tróne, skoro spadla z nôh. Sám veľký imperátor sa na ňu pozeral a na tvári nemal ani náznak emócie. Pokynul, aby ju usadili. Počkal predpísaný čas a postavil sa, pričom pán Terkana zaujal miesto po jeho pravici.

Velitelia sa na seba pozreli a čakali, čo sa bude diať. Keď stráže zavreli dvere, začula, ako jej mladá Ralhirčanka vraví: „Hm, to sú na oslave u vás vždy ľudia na ochodze?“

Haranir-shiel sledovala nedbalo opretých členov palácovej gardy v terkanských rovnošatách, ako sledujú procesiu. „Niekedy, pri väčších slávnostiach.“

Veľký a vznešený imperátor vstal a vyžiadal si pergamen. Rozprestrel ho a začal čítať zvučným hlasom: „Ja, zbožštená a nadprirodzene mocná bytosť v tele tu stojaceho Ulkash-riagha, ktorý je prvý tohto mena na algamanskom tróne, jeho démonické slnce, tajomné hviezdy...“

Čítanie prívlastkov neprestávalo a hoci sa zdalo, že miestodržiteľ by ich najradšej preskočil, aby sa dostal k jadru veci, cisár bol vo veciach protokolu pre ríšu príkladom. Konečne sa výpočet jeho božskosti skončil a on prešiel k podstate.

„Velitelia, ktorí tu sedia preukázali ríši veľkú službu a vďaka ich činom budú odmenení a prítomní pri mierových jednaniach s Východnou alianciou. Teraz skontrolujeme, či sú tu všetci, ktorí majú dostať zaslúženú poctu.“

Odkašľal si a prečítal prvé meno: „Juarth-velg, hyparchon, veliteľ Modrých bleskov.“

„Tu!“ menovaný poslušne vstal, uklonil sa a sadol si.

„Haranir-shiel, hyparchonka, veliteľka Ilkarských čepelí!“

Zopakovala celú procedúru a napäto si sadla.

Takto pokračovalo, až kým sa neprečítalo všetkých pätnásť mien na zvitku. Potom ho cisár zvinul, spokojne si preložil prsty na rukách a zhodnotil: „Výborne. Všetkých pozatýkať!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?