Démonkino ťaženie 3-6/13

Autor: Marek Brenišin | 20.3.2014 o 18:06 | (upravené 25.3.2014 o 17:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  113x

-3-

Plavovlasé dievča s náznakom ženských rysov zdvihlo oči k zapadajúcemu slnku. Les bol pokojný a ešte jej ostávalo pár riadkov, aby sa mohla vydať domov dlhou ulicou medzí nízkymi domčekmi. Niečo jej vravelo, že by mala ísť, ale výchova jej to nedovolila. Nepatrí sa odchádzať od začatej práce.

Ako sa sklonila, zdalo sa jej, že asi míľu smerom k stromom sa niečo pohlo. Akoby vysokými steblami prebehla vlna. Uprene sa zapozerala a zabudla na prácu. Vlna sa hnala smerom k nej.

-4-

Haranir-shiel v behu tasila aj druhé ostrie a posledné metre už nedbala na opatrnosť. Zakvílila vysokým hlasom a rozmáchla sa smerom ku dievčaťu, ktoré už sa chystalo burcovať poplach. Ťala šikmým sekom sprava a úzka čepeľ prerazila rúčku hrablí, ktoré mali obrániť mladý život. Cestou ďalej zasiahla aj živôtik a zanechala na jej prsiach a bruchu dlhú ranu. Vytryskla krv.

Asi sto krokov od úvodného súboja sa práve rozprávali dvaja muži. Šedovlasý zareagoval na neľudský zvuk a keď zočil obsidiánové brnenia, vykríkol a rozbehol sa dievčine na pomoc. Jeho cesta však skončila v polovici, zrazu sa mu do cesty postavila stotníčka. To, že ho zasiahla si uvedomil, až keď sa pokĺzol na vlastných črevách a útroby mu zovrela bolesť.

Aj druhý, hnedovlasý s bradou sa chystal k obrane, ten však zvolil múdrejšiu taktiku. Rýchlo pár krokmi dobehol k šidlu a nastavil ho pred seba v skúsenom strehu.

„Hah, farmári!“ skríkla Haranir-shiel pobavene.

Muž však skúsene útočil a ona oboma ostriami odkláňala nebezpečné železo. Tvrdený obsidián sa ukázal byť viac ako rovnocenným súperom. Vtedy však pri hlave zazrela šmuhu a pred očami sa jej zaiskrilo. Zosunula sa na zem a muž jej odkopol prilbu z hlavy. A ustrnul na mieste.

Krvácala z nosa, avšak tekutina nestekala, ale odparovala sa a vírila vo vetre. Jej fialové oči bez zreničky ho uprene sledovali a na okamih sa v nich zračil strach zo smrti. Nastavil hrot k poslednej rane, ale čepeľ ostala stáť.

Ten muž nikdy nevidel démona a to jej zachránilo život. Jej spolubojovník mu oddelil hlavu od tela.

Potriasla hlavou a rýchlo poďakovala svojmu záchrancovi. To už od dediny, ktorá ležala asi pol míle od fariem bežalo asi desať ľudí. Démoni sa pozreli na seba a kývli. Chabo ozbrojená domobrana, kde sa od vidiel po motyky mihali roľnícke nástroje, sa veľmi rýchlo ocitla proti presile. Zdvihli ruky, že sa vzdávajú. Márne. Desať tiel prikrylo prašnú zem.

Prvá fáza útoku im vyšla dokonale. Ilkarské čepele nestratili ani jednu dušu, kým obrancovia už boli ľahší o trinásť. Dvanásť, opravila sa, keď zbadala, ako vydesené zelené oči ukryté pod plavými vlasmi pomáhali rukám, aby zastavili krvácanie, až kým deva neomdlela. Bola to však plytká rana a zafírovovlasá si uvedomila, že dievča bude žiť.

-5-

Teraz sa už mobilizovali všetci muži z dediny a asi dve stovky sa ich hnali proti jednotke modrovlasej démonky. Hyparchonka prikázala rozostaviť obrannú formáciu. Démoni trpezlivo čakali. Na rozdiel od nej nosili štít a úzke šable, pričom si uvedomovali, že sedliaci ich prevyšujú nielen počtom, ale aj dĺžkou zbraní. Ale ilkarský polmesiac necúvne. Vytrvá.

„Pripravte sa!“ vykríkla Haranir-shiel.

Osadníci, zdivočení stratou svojich druhov, vyrazili do behu, mieriac pred seba hrotmi vidiel, motýk, šidiel a oháňali sa cepmi na mlátenie obilných klasov. Dokonca zahliadla kováčske kladivo. Divoký výkrik sa ozýval po ceste v kontraste s ľadovým chladom algamanských vojakov.

„Bite tých netvorov!“ doliehalo k nim zďaleka.

„Vytrhnite im srdcia a zadupte ich do zeme!“

Len chcú, aby sme porušili formáciu, uvedomila si. Nie, na to nás nedostanú. Vydala pokyny, aby démoni nevyšli do protiútoku.

Vzdialenosť sa skracovala a podivný chimérický útvar dedinčanov víril mračno prachu. Ilkarčania namierili čepele pred seba a trpezlivo čakali. Až na jedného. Zakvílil a vyrazil proti vlne rozzúrených ľudí.

„Stáť!!!“

Spoznala v ňom vojaka, ktorý odmietol uznať jej autoritu. Ten víril čepeľou a spôsobil, že sa dav ľudí spomalil a všetci sa sústredili na neho. Na okamih sa zdalo, že vidia ducha, ustrnuli a dali mu výhodu prvého úderu.

„Ilkaraaaaa!“ skríkol a ťal prvého dedinčana.

Košeľa nemala najmenšiu šancu zastaviť umne brúsené ostrie a to preťalo podkľúčnu tepnu a šidlo vypadlo nešťastníkovi z rúk. Spod ľavej pazuchy mu tryskala krv a za pár sekúnd bude bez života. Až k Haranir-shiel doľahol jeho pohŕdavý smiech. Zabíjať ľudí je také ľahké.

Váhala, či mu pribehnúť na pomoc, ale vtedy pochopila. Pred ohromeným publikom pohraničných obyvateľov sa jej vysmieval. On tam vpredu žne slávu a ona drží jeden z najlepších práporov od splnenia úlohy. Lenže osud sa hrdému algamančanovi otočil chrbtom.

Medzitým ale ešte oblúkovým sekom preťal jedno hrdlo a prebodol jedno srdce. Rozdeľoval zranenia, no ľudia sa zachovali ako obrovská živá sila, ktorá sa snaží stráviť svoju potravu. Kruh sa uzatváral a démonický smiech víril v prachu.

„Ilkaraaaaaaa...aaaiiiiii!“ jeho krik sa ozval ešte raz, avšak na konci sa zlomil a prešiel do falzetu.

Jeden z farmárov prekonal strach a hrot motyky so šťastím prerazil zadný pancier. Spod pravej lopatky démona vytryskla krvavá energia.

„Potrebuje nás, hyparchonka!“ skríkla stotníčka.

„Nie, porušil formáciu,“ odvetila ľadovo, „za to sa platí.“

Slovo veliteľa bolo zákonom a ona to vedela. Ak by vydala príkaz zachrániť ho, uznala by, že mal nad ňou navrch. A tak len s odstupom sledovala, ako ho zbavujú života.

Kričal a vzýval všetky božstvá. Oháňal sa čepeľou a útočil ako ranené zviera chytené do pasce. Kováčske kladivo mu rozdrvilo náramenník a všetci cúvli v zdesení od výkriku, ktorý bolo počuť až vo vnútri hlavy. Vzbúrenec z ilkarského práporu prišiel o štít a mečom sa snažil zabrániť kováčovi, aby dokončil dielo skazy. Teraz sa ale terčom útoku stala hruď algamančana a kladivo nešetrne zaborilo brnenie do vnútra. Už nekričal, len mal otvorené ústa a oči vytreštené bolesťou. Kľačiaceho a umierajúceho dorazili sekom cez hrdlo. A smrť si ho vzala k sebe.

Úspech ich všetkých nabudil a uvedomili si, že bytosti v obsidiánových brneniach je možné zabiť. Po súboji už postupovali uváženejšie a rozvíjali sa do rojnice. Haranir-shiel sa usmiala pod prilbou. Prišiel čas.

„Lukostrelci, pripravte sa...“

Ozvalo sa zakladanie šípov do tetív a za hradbou štítov sa krčili démonky s krátkymi skladanými lukmi. Vzdialenosť medzi ľuďmi z pohraničia a algamanskou jednotkou sa znížila na štyristopäťdesiat yardov. Dobre vedela, že sú na dostrel, avšak rozhodla sa počkať. Počula ich povzbudzovanie, ako s vierou v akúsi mocnú bytosť zabránia skaze dediny.

Štyristo yardov. Keriel-thial opatrne navrhla: „Ctená hyparchonka, na túto vzdialenosť ich postrieľame ako zajace. Vydajte rozkaz!“

Pokrútila hlavou. Nechápavý pohľad v červených očiach stotníčky nemohol pochopiť jej plán. Odvážny, riskantný zámer, ktorý stál na disciplíne jej jednotky. A hoci sa z jej neznámych príčin ocitla ilkarská jednotka na okraji spoločnosti, stále to boli elitní veteráni. Až na jednu, teraz už mŕtvu, výnimku.

Tristo yardov. Rojnica bola asi dvojnásobne široká. Teraz si bola istá, že ich obkľúčia. Strelkyne vzadu začali reptať. Predné rady však stáli a kryli jej rozhodujúcu zbraň.

Ľudia zvyknutí na plnú silu útoku démonov boli zaskočení jej úskokom. Všimla si, že asi dvesto yardov pred líniou spomalili a že nad niečím váhajú.

„Odhalia to...“

Haranir-shiel skryla jemné zachvenie hlasu: „Nie, len neveria, že dáme svoju kožu tak lacno.“

„A dáme?“

„Nie, len nech prídu ešte bližšie. Čo strelci?“

„Môžeme páliť na váš rozkaz, ctená hyparchonka.“

Oslovili ju tým prívlastkom. V duchu sa napäla, pretože či to bolo vedomé, alebo nie, jednotka jej začínala veriť. Môže sa rehabilitovať a čo je viac, ukázať, že nekonvenčný spôsob boja môže oživiť krvácajúcu algamanskú ríšu.

Dedinčania sa opäť pohli, ale boli ostražití a postupovali slimačím tempom. Zbrane mávali pred nimi, disciplínou sa jej oddielu nerovnali ani v najmenšom. Stopäťdesiat yardov. Dokonalé.

„Páľ!“

Na signál predné rady ilkarskej jednotky pokľakli a za nimi sa objavili strelkyne s napätými lukmi. Bez váhania vystrelili salvu, ktorá nemala šancu minúť. Jednotné teleso obrany dediny sa začalo rozpadať a odhodlaní ľudia ustrnuli druhýkrát. Došlo im, že ich neznáma veliteľka uspala zmenou taktiky. A čo bolo najhoršie, v momente, kedy prvé šípy zasiahli svoje ciele, malo tridsaťdva lučištníčiek už druhé šípy založené na tetivách a napínali luky.

„Páľ!“

Druhá salva zasiahla s nevyberavou účinnosťou predchádzajúcej a ľudia kričali, ťahali svojich ranených a nariekali ku všetkému, čo sa dalo uctievať. Lenže posledná skúška na Haranir-shiel ešte čakala.

Strach a smútok sa zmenil na zúrivosť a dav sa rozbehol proti jej spolubojovníkom. Tí inštinktívne utvorili kruhovú obranu, aby chránili cenné lučištníčky. Vzdialenosť sa zmenšovala, až sa stratila úplne.

„Držte formáciu!“

„Rozkaz ctená hyparchonka!!!“

Zbrane zarinčali o štíty a démoni ich nacvičenými pohyby zrazili k zemi. Dedinčania zápasili so zaháknutými zbraňami a to boli ich chyby, za ktoré platili životom. V okamihu sa mihali čepele úzkych obsidiánových mečov a pretínali brušné steny, tepny, oddeľovali kĺby a hlavy od tiel.

„A teraz ich zabite!“ zafírovovlasá skríkla v ošiali, „Do posledného!“

Ilkarské čepele vyrazili v jednotnej vlne a tlačili pred sebou zmenšujúce sa obranné sily dediny. Podĺzavali sa na krvavom blate a telách, ktoré sa hromadili na bojisku medzi farmami a domami, kde ľudia bývali mimo práce. Rýchlosť a moment prekvapenia decimovali odhodlaných farmárov.

Ich odhodlanie sa znovu premenilo na zdesenie a snažili sa uniknúť do bezpečia domov. To už dopredu na Haranir-shielin pokyn vybehli strelkyne a dedinčanom vsadzovali hroty šípov do chrbta. Bolo to ako lov na zajace, na otvorenom priestranstve sa nebolo kde schovať. Jeden posledný zúfalec zobral mŕtvolu svojho brata a nastavil ju proti šípom. Skladaný luk provizórny štít prerazil a hrot, ktorý roztrhol ľavú srdcovú komoru a časť pľúc, kde uviazol, ich neoddeliteľne spojil na ceste za večnosťou.

A zrazu bolo ticho.

-6-

Hrdé polmesiace kráčali v posledných lúčoch zapadajúceho slnka a hnali pred sebou vydesené ženy, deti a starcov. Stádo ľudí sa tiesnilo v priestore, ktorý im vytváralo stošestnásť algamanských bojovníkov a za nimi triumfálne kráčala samotná hyparchonka.

Áno, napriek odhodlaniu obrancov prišla len o štyri duše, pričom všetky smrti boli tak trochu netradičné. Okrem spomínaného vzbúrenca sa jeden podkĺzol a spadol tvárou na zakliesnenú motyku, ďalší zomrel pri zblúdenom údere od svojho spolubojovníka a ten posledný musel odrážať priveľa hrotov. Teraz to tým hanebným ľuďom hodlala spočítať.

Zoradila ich pred farmou na mieste prvého stretu, kde ešte stále ležalo dvanásť tiel. Dvaja vojaci strážili plavovlasé dievča, ktoré sa štípalo do predlaktia v snahe zobudiť sa. Nočná mora však pokračovala.

Predstúpila pred odsúdencov, sňala si prilbu a pevným hlasom prehovorila: „Na základe zločinov proti Algamanu a jeho hrdým, slobodným bytostiam, ste boli odsúdení na trest smrti za opakované útoky a ignorovanie varovaní nášho emisára u vášho kniežaťa. Ralhirský panovník navyše tieto akcie podporuje otvorene, preto sme tu, aby sme mu prostredníctvom vašej smrti zaslali posolstvo. Takže, nesmúťte, vaše zmarené životy zabezpečia mier medzi našimi krajmi.“

„Prosím, zmilovanie!“ ozval sa tenký hlas z davu.

Otočila sa a oči jej blčali fialovým plameňom hnevu: „Kto prehovoril bez dovolenia hyparchonky?“

„Ja, pani, odpusťte,“ pred dav vyšla hnedovlasá dievčina, „Môžeme sa vykúpiť, máme čo ponúknuť.“

Haranir-shiel položila ruku na rúčku ceremoniálnej dýky. Podišla k dievčaťu a pozrela jej spriama do očí. Bola asi o pol hlavy nižšia, čo dodávalo hyparchonke na hrozivom dojme.

„Poznala si už asi veľa mužov, však?“ spýtala sa jedovato.

Plavovlasá odvetila so strachom: „Nie, u nás môžem byť s mužom až v manželstve.“ Nechápala, kam tým modrovlasá mieri.

Veliteľka sa však uškrnula: „Pretože hovoríš ako odvážna neviestka, ktorej niekto zaplatil menej, ako bolo dohodnuté.“ Na tvári dievčaťa sa striedala plejáda výrazov zdesenia a keby bola ešte trochu belšia, bola by snáď priesvitná. „A my fľandry v Algamane netrpíme!“

Dýka sa len zableskla v pološere a zaborila sa do podbruška nešťastnej vyjednávačky. Haranir-shiel zavyla a potiahla ju smerom hore, pričom rez tesne pod rebrami stočila naľavo a potiahla nadol. Z brucha sa vykotúľali črevá a ona pokynula dvom bojovníčkam: „Zviažte ju.“

Tie sa obzerali po lane, avšak démonka sa rozhodla vniesť do mučenia atmosféru strachu a ukázala za precízne rozpárané brucho: „Týmto.“

A tak pred zrakmi zdesených spoluobčanov sa hnedovlasá deva ocitla s rukami spútanými vlastnými črevami.

„Urobte to všetkým!“ hyparchonka vydávala ďalšie pokyny, „A tak, aby neomdleli!“

Keď to ostatní začuli, začali nariekať a snažili sa nájsť cestu preč. Avšak boli príliš zbabelí, aby sa vydali v ústrety taseným čepeliam a tak len nariekali a čakali, kým si po nich neprídu, aby na nich vykonali zvrátený rozsudok. Sama Haranir-shiel si brala na starosť deti, aby išla svojej jednotke príkladom. Kým slnko úplne zapadlo, všetkých tristoštrnásť ľudí na lúke pred farmami bolo v pravidelných odstupom spútaných svojimi vnútornosťami.

„Počkáme do svitania. Uistite sa, že v domoch neostal nikto, kto by podal správu pohraničným strážam. Nechceme tu mať Ralhirčanov skôr, než budeme za hranicami v bezpečí Hventaru.“

„Rozkaz!“ a päť ilkarských sa rozbehlo, no nenašli nič.

Celé sa to odohralo tak rýchlo, že na zburcovanie poplachu nikomu neostal ani čas, ani myšlienka.

Noc prečkali nešťastníci v nádeji na lepší deň a čo ju prekvapilo, že niektorým sa podarilo aj zaspať. Prvé paprsky osvetlili zakrvavenú zem a okolo odsúdencov sa hromadil roj múch a iného hmyzu, ktorý už unavilo hodovať na mŕtvolách na bojisku.

Keď slnko zalialo planinu mäkkým jarným svetlom, postavila sa pred zmučené ženy, deti a starcov. Premerala si ich pohľadom a pomaly spustila: „Skôr, než to tu ukončíme, rada by som vniesla do vašich duší mier.“

Nikto jej neodpovedal, tak pokračovala.

„Vaše knieža je namyslený a nafúknutý tvor, ktorý si myslí, že môže nášho cisára ťahať za nos a ešte sa tým chváliť po svete. Takéto jednanie jednak neprospieva jeho poddaným a blahobytu našich dvoch krajín ako takých. Môžete sa zmieriť teda s našim cisárom, pretože podľa mňa s vašim panovníkom vychádzate dobre. Je tak?“

Zborové prikývnutie.

„Tak vyznajte svoju poslušnosť cisárovi Ulkash-riaghovi prvému, zvrchovanému vládcovi Algamanského cisárstva a budete slobodní! Nech žije imperátor, náš pán!“ pobádala ich.

„Nech žije imperátor, náš pán.“ Ozvalo sa zborové zamumlanie.

„Výborne, ich duše sú uzmierené,“ zhodnotila spokojne, „teraz ich zabite.“

Nádej sa z očí väznených vytratila rýchlejšie ako jarný sneh a znovu prepukli v nárek. Slzy šťastia, pomyslela si s iróniou. V čase, keď každý chce zachrániť svet, sú oni hrdinovia. Umrú pre mier  a blahobyt.

S mechanickou rutinou im ilkarský oddiel podrezával krky a nechával ich neúctivo spútaných vlastnými vnútornosťami na planine. Celé to vyzeralo ako nejaký rituál, mŕtvoly pribúdali v pravidelných rozstupoch. Náreky a prosby utíchali, ako prebiehalo vykonanie hyparchonkinho príkazu. Až zaniklo úplne.

„A čo s ňou?“ pokynula jedna lukostrelkyňa na plavovlásku, ktorej rana na bruchu a ľavom prsníku zaschla sčernalou chrastou.

„Odvedieme ju,“ pokývala hlavou a modré vlasy sa jej zavlnili, „niekto musí prebrať terkanskú čajovňu.“

Prikývli a popchli zajatkyňu, aby vstala. Tá neochotne poslúchla.

„Pocta cisárovi a odchod,“ zavelila ľadovo a nasadila si prilbu s chocholom.

Vojaci predviedli úklonu a obradný ťah mečom vo vzduchu a potom sa rýchlo ponorili do lesa. Ten kryl ich ústup až ku hranici. Napriek tomu, že ich nemal kto prenasledovať, niečo Haranir-shiel ťažilo. Myslela si, že im predsa len niekto unikol a tak bola celý čas v napätí. Pocit poľavil, až keď zbadali hraničné opevnenia a prešli na algamanskú pôdu. Lenže večer, keď znovu sedela v tábore a pred ňou sa krčilo zelenooké dievča, sa ten pocit vrátil znovu. Niečo nebolo v poriadku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?