Výsledok pomsty - mikropoviedka

Autor: Marek Brenišin | 2.10.2013 o 18:35 | (upravené 2.10.2013 o 18:46) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  130x

Nemohol odpustiť. Toto bolo priveľa. Dotkli sa jeho pýchy a ešte aj odmietali pripustiť, že urobili chybu. Ostávalo mu jediné riešenie. Exemplárny trest. So všetkou pompou.

Bolo to už tri dni, čo karavána s nakazenými odišla do Cidicia. Chcel to mesto vytrestať za to, že jeden z neho mu ukradol jeho lásku. Jeho pýcha zatemnila zdravý rozum a on sa rozhodoval vášňou. Posol ho už čakal.

„Tak?" spýtal sa Kamar netrpezlivo.

„Všetko vyšlo," odvetil posol, „uverili, že sme z mesta Adar-Gad a že sme s nimi prišli obchodovať. Nakazených žobrákov sme bez väčších starostí umiestnili na strategické miesta."

„Ak je to tak, prvé známky nákazy by sa mali objaviť za pár dní," prisvedčil.

Posol prikývol a dodal: „Chce s vami hovoriť."

„Kto?"

„Ona."

Zaškrípal zubami a len s dávkou sebaovládania privolil. Dievča vošlo dnu.

„Nuž, čo ťa ku mne privádza?" spýtal sa netrpezlivo.

„Prichádzam ti oznámiť, že sme vyhrali," povedala ona triumfálne, „dokonca až v Adar-Gade sa dopočuli o nás."

„Očividne ti to nedochádza," povedal on a už trochu zúril.

Neveril, že to nechápe. Nebolo v jej povahe uspokojiť sa s prvým jednoduchým vysvetlením, ktoré jej ponúkol.

„Závidíš," dodala ona pohŕdavo.

„Žiaden Adar-Gad neexistuje," začal s vysvetľovaním, „nastražili sme to na vás. Do týždňa celé mesto umrie. Už som prikázal karanténu."

„Daj už s tým pokoj!" vybuchla v zúrivosti.

„A čo žobráci?" nedalo mu, „Nepribudlo vám ich nejako?"

Zamyslela sa a prešla sa po miestnosti. Zdalo sa, že nevie odpovedať, ale potom s chladnou profesionalitou prehovorila, akoby o nič nešlo.

„Cidicium prežilo ťažké časy," kývla nedbalo ramenami, „môže ich byť trošku viac. O všetkých sa ale postaráme."

Vtedy ním trhlo. Úplne zabudol na jej dobrosrdečnú povahu.

„Snáď si sa k nim nepriblížila?!"

„Ako by si ma nepoznal," pokrútila hlavou, „dobre vieš, že idem svojim ľuďom príkladom."

„Tak potom je už pre teba neskoro," dodal smutne.

Otočila sa na päte a zdalo sa mu že v jej očiach videl slzu. Prekvapenie ho doslova prikovalo k podlahe.

„Kam ideš?" spýtal sa s námahou.

„Umrieť medzi svojimi," dodala roztrasene, ale odhodlane.

Stratila sa vo dverách. Tak ho už nič neprekvapilo. Neprekvapilo ho to, že odišla. Ani jej slza v oku. Ani to, že sa tam vrátila. Čakal aj to, keď mu o týždeň poslovia doniesli správu o tom, že mesto úplne vymrelo. Do posledného obyvateľa. Z rovnováhy ho nevyviedlo dokonca ani to, keď ráno potom vstal a nenašiel vo svojom oku pre ňu jedinú slzu. Ani výčitky svedomia.

Neprekvapilo ho, ani keď na ďalší deň pozrel do zrkadla a videl, ako mu na tele vyrašili záhadné škvrny. Zaplatil za svoju pomstu. Aj s úrokmi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?